23. kapitola
O štyri roky...
Lahám si do vane plnej vody, pozerám na seba do zrkadla, moja tvár sa zmenila, tmavé kruhy pod očami, mŕtvole biela pleť, vyhasnuté oči, ktoré túžia len po jednom. Zbaviť sa tých neskutočných absťákov, silná bolesť mi vystreluje do celého tela, trasiem sa, v zápätí horím, skrúcam sa v strašných kŕčoch až kričím od bolesti. Dan tu nie je, nieviem kde je, ani ma to nezaujíma. Zoberiem naplnenú striekačku, konečne posledná dávka...smrteľná. Už nevládzem. Moj život: heroín, existovanie...heroín,existovanie...a stále dookola. Už dosť. Dan mal pravdu, po heroíne už nenasleduje nič...už len smrť. Ten sa z toho dostal, ale čo ja? Kde sú tie krásne pocity ako na začiatku? Nemôžem bez toho existovať. Musím si to dať aby mi nebolo tak strašne zle, či už fyzicky alebo psychicky. Takto už ďalej nevládzem. Už neexistuje nič čo by ma spravilo šťastnou. Keď to už nedokáže heroín...tak už len...smrť:(. Slzy mi tečú po tvári, ale usmievam sa, konečne bude koniec. Ihla preniká pod kožu, cítim ako bolesť ustupuje, ale aj čosi iné, nové. Mám pocit že sa vznášam, som už mŕtva? Som taká ľahká, ako keby som neexistovala...snáď sa s Michaelom niekde stretnem...nie nestretnem pretože pôjdem do pekla! Nie! Pane Bože osloboď ma prosím...Všetko je také krásne, bežím za svetlom...Vidím rozmazane, počujem hlasy, moje meno. Tá tvár je mi známa, kde som ju len videla..."Preberá sa, Brittany počuješ nás?" Je mi zvláštne, čo sa to deje. "Nedal si jej tam tej soli veľa?"...O čom to hovia, akej soli, kde to som, je mi zima. "Pomôž mi, musíme ju vytiahnuť, veď tá voda je studená, musela tu ležať pekne dlho..." Čo sa to deje. "Brittany, prečo si to urobila? Nemohli sme volať záchranku a tak sme ti museli pichnúť soľ! Vieš ako som sa o teba bál? Tá soľ ťa mohla zabiť!"...Sedela som na posteli a knísala sa dopredu a dozadu ako taká psychopatka. Nie je jedno či ma zabije soľ alebo herák? Pomyslela som si. Nevyšlo mi to, čo budem teraz robiť. "Brittany milujem ťa, už ti to nedovolím, pôjdeš na liečenie." Ako sa ti to ľahko hovorí Dan, ja už som dávno mŕtva, moja duša už umrela, už len čakám kedy umre moje telo. Dan si sadol na postel a položil tvár do dlaní. Ako som jej to len mohol dovoliť, ja idiot, umre ak sa jej nepomôže, prepáč Brittany ale musím to spraviť. Postavil sa a odišiel. Nemohla som vydržať sama so sebou, vo svojom tele. Nahromadilo sa vo mne toľko bolesti a napätia, že som to proste musela dostať von. Chytila som žiletku a hlboko zarezala do kože, ako krv stekala, pocítila som uvoľnenie, ale nestačilo to, zarezala som znova a znova. Chytila prázdnu fľašu a hodila ju z celej sily do okna, to sa rozbilo. Kričala som ako keby ma z kože drali a popritom rozbíjala všetko čo sa dalo, prevrátila stôl, rozmlátila stoličky, vytrhala dvere na skriňiach, všetko som prevrátila hore nohami a zničila. V tom vošiel do izby Dan a nedovolil mi aby som pokračovala. Zosunula som sa k zemi a plakala. "Chcem zomrieť Dan, už nevládzem." Veľmi silno ma objal. "Neboj láska, všetko bude dobré, len ešte chvíľu vydrž." Šeptal a pobozkal ma do vlasov." Sedela som za barom, pila a fajčila. Okolo mňa sa všetci bavili ale ja som ako keby bola vo svojom svete. Pozerala som do prázdna, bola som prázdna. Nech je koniec. Neviem či sa mi to zdálo, ale ako keby krik zosilnel. Bez toho aby som si to nejak uvedomila som sa otočila na barovej stoličke...Pozeral na mňa a v očiach mal slzy. Zložil si klobúk z hlavy. Neviem ako tento okamih alebo chvíľu? opísať. Som vlastne aj schopná niečo opisovať? Čo je pravda a čo skutočnosť. Pozrela som na prázdny pohárik, zdál sa mi zrazu taký zaujímavý, obzrela som si ho...Žijem?...Pozrela som mu do očí, celý život sa mi odohral pred očami. Postavila som sa, jemne sa usmiala. Pohárik mi vypadol z ruky a rozbil sa. Videla som jeho vystrašený výraz. Prudko vykročil ku mne. Nohy doslúžili, necítim sa, všade je len tma..."Volajte záchranku! Brittany, láska moja, konečne som ťa našiel, ach Bože prosím, neber mi ju, prosím, teraz nie." Slzy mi stekali po tvári. Láska moja, vedel som to, vedel som že si ma nikdy neprestala milovať. Držal ju v náručí, takú bezmocnú...Konečne dorazila záchranka. Naložili ju do nej a okamžite začali konať. Ešte žije, skonštatoval doktor. K ústam jej priložili kyslíkovú masku a napojili ju na infúziu. Michael ju držal za ruku. Láska, začneme nový život, všetko bude krásne, už ťa nikdy neopustím. pobozkal jej ruku. Bojuj Brittany, toto mi nemôžeš spraviť, prosím, si celý môj život láska moja. Ako ti to len mohli spraviť. Objal ju a položil hlavu na jej hruď...Michael pozrel na Dana, ten plakal. "Michael odpusť mi to, nemal som jej to dovoliť." Michael si len povzdychol. "Už to nevrátime, to jediné čo si želám je aby sa z toho dostala. Urobil by som pre to všetko ale ostáva nám iba čakať. Musí sa z toho dostať, je veľmi silná, ju len tak ľahko niečo nezlomí. Verím jej a vždy budem!...
Komentáre
Prehľad komentárov
ty jo při čtení tý první části mě úplně mrazilo...sem si myslela že opravdu umře :( :( ...a konečně !! konečně se po těch 4 útrpných letech potkali..nedivím se že to britt porazilo ještě k tomu proto že je tak těžce závislá :( ..ted doufám že ji michael neopustí a bude se jí snažit pomoct, musí jí vzít domů :( ...jenže co tatiana ? :/
...
(Laneey, 9. 11. 2011 10:05)