24. kapitola
Ach bože Brit, láska moja, ako ti to mohli spraviť. Tatiana za to kruto zaplatí. Michael sedel pri posteli a pozoroval Brittany. Veľmi sa zmenila. Jej tvár, bola taká strhaná a bledá, jej telo vychudnuté, na prvý pohľad jasné, že je to narkomanka. Na rukách vpichy po ihlách. Jemne pohladil jej ruku a po tvári mu stiekla ďalšia slza. Ako som len mohol uveriť tomu listu čo mi nechala. Ako som mohol uveriť Tatiane a ešte k tomu byť s ňou. Brittany sa mračila, asi sa jej niečo sníva, niečo zlé. Chuderka, musela si toho strašne veľa vytrpieť. Svoje utrpenie zaháňala drogami a ja som si zatiaľ užíval s Tatianou, no skôr som sa cez Tatianu snažil na Brit zabudnúť, ale aj tak sa mi to nepodarilo, nikdy som ju neprestal ľúbiť. Celé to bolo také zvláštne, divné. A ja som naletel. A teraz kôli tomu všetkému je Brittany na pokraji života a smrti. Pohladil som ju po vlasoch, zobral jej ruku do dlaní a pobozkal...
Otvorila som oči, všetko bolo také rozmazané, nevedela som čo sa stalo, kde som...Nemám bolesti, pichli mi dávku? Niekto sedí vedľa mňa, drží mi ruku, poznám ho...nie:(. "Brittany, počuješ ma?"...Ako dlho som čakala na túto chvíľu, ale čím dlhšie som čakala, tým bola moja nádej menšia a závislosť väčšia. Slzy mi tiekli po tvári a nebola som schopná jediného slova. Stále na mňa rozprával, objímal ma, ale ja nič. Bola som celkom prázdna, moja duša už dávno zomrela, už je neskoro:(. Ucítila som jeho pery na tých mojich, v tej chvíli vo mne predsa len niečo ožilo..."Brittany, láska moja, odpusť mi prosím, odpusť, že som ťa prestal hľadať, že som naletel. Ale neboj sa, už bude všetko dobré, pôjdeš domov, všetko sa vráti do starých koľají." Michael keby si len vedel ako sa mýliš, pomyslela som si. Nič nebude ako predtým, ja už tvoju lásku nepotrebujem, potrebujem iba svoju dávku, alebo radšej už len smrť. Nedá sa takto žiť donekonečna. Po niekoľkých minútach som si uvedomila, že som pravdepodobne v nemocnici. Neznášala som nemocnice, tú nemocničnú "vôňu". Ale čo teraz? necítim už nič, všetky moje zmysli a city sa stratili. Do izby vošiel doktor. "Michael, potreboval by som sa s vami porozprávať, mohli by ste ísť so mnou?"..."Samozrejme." Pozorovala som Michaela dokiaľ sa za ním nezatvorili dvere a opäť som sa rozplakala, prosím nech už je koniec:(..."Prosím posaďte sa Michael." Poručil doktor. Sadol som si a pohľad mi padol na Dana, vyzeral utrápene. "Chcel by som sa vás spýtať Dan, ako dlho Brittany berie drogy."...Dan sa trochu vzchopil a pozrel na doktora. "No bude to minimálne šesť rokov, ja som jej to neustále vyhováral, ale ona si nedala povedať. Buď to brala potajomky, alebo si to proste dala a ja už som nemohol nič spraviť...tak veľmi ma to mrzí, mal som jej v tom nejak zabrániť." Dan si položil hlavu do dlaní a vzlykal. Doktor ho chytil za rameno. "Nie je to vaša vina, keď sa niekto rozhodne pre drogy, nič a nikto ho nezastaví."..."Ale mal som jej to zakázať, nasilu! Mal som ju uviazať a nepustiť."..."Dan, a čo by ste tým dosiahli," pousmial sa doktor..."Dostane sa z toho?" opýtal sa konečne Michael a doktor si len povzdychol. "Je niekoľko spôsobov ako sa z toho dostať, je to možné, poznám závislákov čo brali dvadsať rokov a zvládli to. Može ísť na liečenie, teraz existujú rôzne komunity pre drogovo závislých, v každom prípade budú potrebné lieky na zníženie abstinenčných príznakov. Vo všeobecnosti trvá liečba toľko, koľko samotná závislosť. Môže však trvať kratšie ale aj dlhšie. Záleží od mnohých vecí. Človek ktorý má okolo seba dobrých ľudí, sa zo závislosti dostane skôr, to je jasné. Avšak opäť sa budem opakovať, je to otrepaná fráza, ale ak človek nechce tak mu nepomôže ani zázrak."..."No a ona nechce!" vykríkol Dan beznádejne. "Dokonca sa už chcela aj zabiť, včera sme ju museli kriesiť lebo sa predávkovala."...Michaelovi tieto slová trhali srdce, čo keby prišiel neskoro, stratil by ju!:( Nie! treba veriť v lepší zajtrajšok. A ja verím, Brittany sa z toho dostane, ja ju z toho dostanem!...Ležala som v posteli a nevedela čo robiť, čo si myslieť, plánovať si niečo? Ale aká budúcnosť, všetko je stratené. Nech sa Michael vráti domov, ja už som predsa mŕtva:(. Ešte by som si mala vychutnať posledné chvíle toho že mi nie je zle, lebo za chvíľu prídu muky. Dávku mi to isto nedajú. Nech ma rovno zabijú!:(...Ide ma tu poraziť, nemôžem vydržať sama so sebou, a to najhoršie ešte len príde...A cítim, že to nebude dlho trvať...Potím sa, chvíľu na to sa trasiem, kŕče skrúcajú moje telo do neprirodzených polôh. Pane bože prosím pomôž mi, už to dlhšie nevydržím. Ležím skrútená, kolená skrčené na hrudi, neuveriteľné bolesti. Doslovne až kričím od bolesti. Nedokážem ležať, zoskočím z postele a z celej sily udieram päsťami do steny, chcem prebiť tú bolesť. Zosuniem sa z po stene na zem, ležím schúlená na zemi, pomaly si idem vytrhať vlasy...Dvere sa prudko otvoria. Doktor, sestry, Dan a Michaelove vystrašené oči. Zdvíhajú ma zo zeme, cítim uvoľnenie. "Ach, konečne", vydýchla som a klesla do Michaelovho náručia, sestra mi niečo pichla. Ale herák to nie je, je to iné..."Pán doktor, čo ste mi to dali?" opýtala sa s hlavou položenou na Michaelovej hrudi. "Slečna to je metadon, pomôže vám pri odvykaní." Aké odvykanie, to nikdy nedokážem a ani nechcem. "Brittany, láska, vrátime sa domov, budeš brať ten metadon a zbavíš sa závislosti. Spolu to dokážeme. Máš okolo seba veľa ľudí ktorí ťa majú radi. Všetci ti pomôžeme." Metadon, dobre, zbaví ma tých bolesti, ale to je všetko, stále budem prázdna a mŕtva!:( Už sa nedokážem tešiť zo života:(. Ani Michael to už nedokáže, už len smrť by ma vyslobodila:(...
Dni v nemocnici ubiehali, sestry mi pichali ten metadon a mne aspoň nebolo tak strašne zle. Michael ma každý deň navštevoval, tak ako aj dnes. "Brit, Tatiana o tomto všetkom ešte nevie, ale ja ju udám." Pozeral mi do očí. Už som vedela ako tak rozprávať, vďaka metadonu. "Nie Michael, bolo by to zbytočné, nie sú žiadne dôkazy...a odpúšťam jej, proste bola do teba veľmi zamilovaná"..."Ale Brit, to ju predsa neospravedlňuje, zničila nám život. Ona za toto všetko môže!"...Nie Michael, ja som mala byť silnejšia a nemala som prepadnúť drogám," odvrátila som od neho tvár, nič som necítila, žiadnu nenávisť, smútok, ľútosť, lásku...nič. "Brit, je moc krásne že jej odpúšťaš ale ja jej to neodpustím." Pri pohľade na Brittany sa Michaelovi drali slzy do očí. "Nemala som na tebe ostať závislá, keď som ťa stratila musela som si nájsť inú závislosť, pretože som nemohla bez teba žiť. Zatiaľ čo tvoja láska ma naplňovala, heroín ma ničil, až ma celkom zničil. Už je koniec!"..."Áno, je koniec, ale trápeniu Brit, toto je koniec toho zlého, začneme nový život. Brit, prosím ťa, snaž sa trochu, bojuj!"..."Ale ja nevládzem Michael, na ničom a na nikom mi nezáleží, už ťa nemilujem, dávno som na teba zabudla, na všetko čo bolo!" kričala som a po tvári mi stekali slzy. Michaela tieto slová veľmi boleli, ale uvedomoval si, že Brittany je na tom zle. Hlavne sa nevzdávať, nádej umiera posledná...
Komentáre
Prehľad komentárov
to je tak strašně smutné..dostane se z toho Brittany ? :( já v to doufám :(
:(((
(Laneey, 17. 11. 2011 18:01)