26. kapitola
Sedela som v izbe na posteli a pozerala si všeliaké fotky. Veľká krabica s fotkami, našla som ju v obývačke, v jednej skrinke. Tie fotky som videla už aspoň stokrát, ale chcela som si to pripomenúť. Predsa len veľa vecí sa za ten čas udialo. Keď som natrafila na fotku kde som ja, ešte celkom maličká s Michaelom, chcelo sa mi plakať. Bože, bola som ešte taká čistá a nevinná. A teraz. Keď si spomeniem na svoj život za posledné roky tak je mi zle. Stala sa zo mňa feťácka štetka:(. Všetko bolo také krásne a bezstarostné, ani len vo sne by ma nenapadlo, že by sa to mohlo takto zkomplikovať. Zkomplikovať? To je slabé slovo. Nie! nesmiem takto hovoriť, zas sa vzdávam. Ale je to pokrok, aspoň sa nechcem vzdávať. Aj keď nechápem ako je to možné, predsa je mi už lepšie. Uplynulo pár, pre mňa premárnených týždňov. Ale ako sa to vezme. Keby som brala herák, tak sú premárnené ešte viac. Ale aspoň by rýchlejšie ubehli. Vtedy človek stráca pojem o čase. Stále na to myslím, na to ako by som si dala, ale tu nemôžem. Neviem či by som odolala keby mi niekto ponúkol. Ale asi je to takto lepšie. Ako povedal Michael, treba začať nový život. Musím sa vzchopiť, keď už nie kôli sebe tak kôli ostatným a hlavne kôli Michaelovi. A čo Tatiana? Vôbec nemám strach že by sa Michaelovi niečo stalo. Nie že by mi to bolo jedno, ale proste na to ani nepomyslím, aj keď predsa len cítim že sa mi vracajú city, pocity, zmysli. Cítim že som na dobrej ceste. Michael má momentálne niekoľkomesačnú prestávku na turné Dangerous, takže som rada že je doma. Neviem, čo by som tu robila bez neho, však iba jemu vďačím za to, že mi je už lepšie...Prechádzala som sa po dome a obzerala si rôzne predmety, predmety ktoré som videla denno denne...ešte keď bolo všetko v poriadku. Rôzne sošky, krásne vyrezávaný nábytok, jemné záclony, kvetiny v oknách... Všetko vo mne vyvolávalo spomienky...Bez toho, že by som si to uvedomila, ostala som stáť pred tanečnou sálou, odkiaľ sa rynula hudba. Nakukla som dovnútra a neverila vlastným očiam, neverila som tomu čo sa somnou deje, čo cítim...Michael tancoval na "shes out of my life"...opäť jeho biela košeľa, mierne rozopnutá, na chrbte mokrá od potu. Pramienky vlasov taktiež prilepené na tvári. Zrejme dlho trénoval a na koniec si dal niečo na uvoľnenie. Keď zaklonil hlavu a jemne sa prehol v chrbte, nedýchala som. Sadol si na zem a oprel sa o zrkadlo. Hlavu položil do dlaní, vyzeral smutne. To určite kôli mne. Toto si Mike nezaslúži, nesmiem ho už viac trápiť, budem žiť kôli nemu..."Michael, prečo si taký smutný?" Pohladila som ho po vlasoch a sadla si k nemu, hlavu som si položila na jeho rameno. Pobozkal do vlasov. "To nič Brittany, ide len o to, že pokiaľ nebudeš šťastná ty, tak ani ja:(" povzdychol si a zatvoril oči. "Michael, ale mám sa už omnoho lepšie a to len vďaka tebe, neviem čo by som bez teba robila." Pozrela som na Michaela, hlavu mal opretú o zrkadlo a oči zavreté. Vyzeral tak nežne, ako anjel, milujem ho, viem to. Chvíľu bolo ticho ale nakoniec som sa odhodlala. Jemne som ho pobozkala na obe viečka a prstom prešla po jeho čele,nose, po perách, po brade a krku. Otvoril oči, a pozerali sme na seba. "Milujem ťa Michael," zašeptala som. Svoje ruky som mala položené na jeho ramenách. Jemne ma chytil za hlavu a pritiahol bližšie k jeho perám. Keď sa naše pery spojili, bolo to také neuveriteľné, ten pocit ktorý mi tak dlho chýbal, ten pocit že som milovaná. Nie je nič krajšie. V tejto chvíli mi nič nechýbalo. Bozkávali sme sa vášnivo, nemohli sme sa jeden druhého nabažiť. Michael ma hladil po nahom chrbte pod tričkom. Jeho dlane boli horúce. "Brit, zlatíčko, poďme do izby." Usmiala som sa naňho na znak súhlasu a hnali sme sa do jeho izby bez toho, že by sme sa od seba odpútali. "Brit, láska, tak veľmi si mi chýbala, tak veľmi ťa milujem až to bolí, nechápem ako som to bez teba mohol celé tie roky vydržať." Bozkával ma po krku a rozplývala som sa od rozkoše. Práve keď sme sa na chvíľu od seba oddelili, dobehla Mária. Možno je lepšie, že nič nevidela:). "Michael, práve mi volala Tatianina mama a veľmi plakala. Tatiana mala autonehodu." Keď som započula slovo autonehoda, zatočila sa mi hlava. "Ako na tom je?" Opýtal sa Michael. "Už je mimo ohrozenia života, ale chce vás obydvoch vidieť, ževraj sa s vami musí porozprávať. Máte ísť okamžite do nemocnice."... "Samozrejme Maria, len hodím sprchu a ideme." Michael vybehol po schodoch, zrejme ho to veľmi zasiahlo, vlastne aj mňa. Stála som pod schodami ako obarená a nevedela sa zorientovať. Toto predsa nie je možné, nikomu by som neželala niečo takéto...Sedeli sme v aute neschopní slova. Michaela to veľmi trápilo, videla som to na ňom. Chytila som ho za ruku. "Bude to dobré, všetko bude v poriadku." zašeptala som. Čo sa to len deje, prečo toľko nešťastia?...
Komentáre
Prehľad komentárov
jak smutné :( jak si ze začátku prohlíží ty fotky a vzpomíná :(...ale jak za ním přijde..hmmm..bylo mi horko..tolik sem jim to přála :)..ale zase ta Tatiana :-/ ..ženu se dál ! :)
:-*
(http://mjpovidky-jeana.bloger.cz/, 20. 11. 2011 18:55)To je krásňoučkej díl. Opadly trochu ty ostatní problémy a zas Maj pro sebe Britt s Mikem klid! Skvělé! Jen ta Tatiana...Tuším problémy, ale ať je to mrcha nebo ne, snad bude ok:-)
!
(Laneey, 25. 11. 2011 22:08)